Fuck forever

Zaujať paradigmaticky názor, je niekedy ťažké.
Podľa mňa, tí najmúdrejší sa o to už ani nepokúšajú, lebo aj tak vedia, že nakoniec je vždy všetko naopak.
Na druhej strane, my jednoduchší, mávame občas chvíľky, keď TO nastane. Pocit osvietenia a jednoznačného postavenia pravdy na našej strane. Mravenčenie v dlaniach, behajúci mráz po chrbte, lepší zrak, vzpriamená chôdza alebo aj kvalitnejšia stolica.
Toto všetko sú sprievodné javy, ktoré len nasvedčujú, že tentoraz zaručene poznáme pravdu.

A teraz to prišlo aj na mňa.
Nie, neviem koho budem voliť.
Ale konečne viem odpovedať na omnoho elementárnejšiu otázku, starú takmer ako...........,
Ehm, tuším stačí, keď poviem, že je stará.

Otázka, ktorú si od nepamäti kládli naši otcovia, otcovia naších otcov a otcovia otcov otcov a možno aj niekto iný, znie takto:

Bude dobre?

Ľudia, dobre bude.

Nastal koniec degenerácie našej spoločnosti. Všetko sa vracia do správnych koľají. Vyskočená platnička zapadla
Svetu zas na správne miesto.

Vážení, návrat klasických hodnôt sa práve načal.
Kde inde ako vo svete médii, a s kým iným, ako s výmenou pozícii „najslávnejší pár na svete“.

David Beckham sa môže aj rozkrájať, rozviesť s Victoriou, dať vystreliť na Mars alebo nebodaj prestúpiť do FC Humenné, na cover pages hudobných a lifestylovych časopisov sa už tak ľahko nevráti. Párik vymletý futbalista + vyziabnutá anorektička vystriedala konečne nová dvojica, ktorá má svetu čo povedať.

Pete Doherty a Kate Moss sú oni, nové hviezdy médii.
Trvalo to dlho, ale štandard rocková hviezda plus modelka sa konečne vracia.
Takže, dobre bude.
Fakt.
Iba toto som chcel. Teraz, keď mi spadol kameň ťaživej pravdy zo srdca, ostáva mi už iba popevok z dielne nového
kráľa šoubiznisu:

Oh, am so clever, clever and wise.......
Fuck forever......

Civilizácia

Marginálne postrehy siete najtvrdšieho rázu......
Ma kurva nezaujimajú.

Ale predsa.

Na začiatku bola divná myšlienka. Zjednodušiť, zefektívniť a zrýchliť. Celý komplex, všetky štruktúry, ľudí, ich vecí a činy. Ich dôvody, správanie, vzťahy a komunity. Vlastne všetko, čoho sa dotknú.
Vykrátiť na vzduch, ktorý vdýchnem, odkysličím a vypľujem.
Jedným okom dnu a druhým von.

Podarilo sa. Vzduch je otrávený, tráva nerastie, zvery chutia horšie a ropa sa míňa.

Ach bože, rýchlo si nájdime nejakú novú planétu, so širokou paletou prírodných zdrojov na ťaženie a kopou miestnych obyvateľov vhodných pre kruté vykorisťovanie a testovanie najnovších vojenských technológii.

Lebo inak ...

Neviem.

A tak, znechutený obmedzenou generačnou schopnosťou zmôcť sa iba na konštatovanie problémov bez ponúknutia reálneho riešenia, rozhodol som sa pre zopár adries.
S danou problematikou možno vôbec nesúvisia, ale môžu mnohému napomôcť.

Achieving female orgasms
The mystique of female orgasm
What is the female orgasm?
Female ejaculation and G-spot stimulation
Inhibited female orgasm
Positions 101
Hunting the elusive G-spot

Mimochodom, zase AŽ takým veľkým fanúšikom problematiky odhaľovania tajomstiev ženských orgazmov nie som, za všetko môže tento blog (teda vlastne jeden článok zo 17teho marca: http://thebookbitches.blogspot.com/).

Znamenie

Vibrácie putujúce vzduchom až do mojich ušných bubienkov. Rev motorov sa ozýva všade a predznamenáva, takmer vždy iba nekonečnú nudu. Prázdne pohľady z rovinky do zákruty. Zo zákruty do rovinky. Detaily cesty. Sivý asfalt.

Sneh sa tento rok tuším rozhodol vstúpiť na neprebádané trhy iných ročných období. Vyjsť pred dom znamená zažiť podobný pocit ako keď pri upratovaní náhodou nájdem zaprášené CD plné fotografii z minulej sezóny.

Spomienky, ktoré sa mali dávno roztopiť.

Svet sa zbláznil a práve povýšil výmenu pneumatík na tú najstrhujúcejšiu vec uprostred obývačky. Sklo na balkóne sa trasie pod nápormi vetra.
Rozmýšľam, čo by sa stalo keby prasklo. Asi by tu bola zima.


Neviem písať smsky. Trvá mi to večnosť. Tri správy a je koniec.
Páľava v pieskovej púšti je iste neznesiteľná. Rakúsky moderátor spovedá akéhosi chlapíka v slúchadlách. Minútu čosi rozoberajú, potom sa rozlúčia a moderátor sa obráti priamo na kameru. Jeho slnečné okuliare Ray Ban (model 2006) na zlomok sekundy zachytia odraz optiky kamery, tesne pred tým ako stihnem vypnúť obrazovku.

Dym z neďalekej teplárne sa zvíja nad komínom v studenom vetre, akoby vedel, že tento boj so zimou je prehratý. Avšak, celkom to tak nie je.
Tak, ako červené kamióny kokakoly v decembri zvestujú zakaždým Vianoce, hučiace motory Formuly 1 na obrazovke sú neomylným znamením príchodu Jari.

Pehy

Galliano hľadel na svoj odraz v zrkadle. Znepokojene obzeral každú škvrnku. Každú vrásku.
„Hmm.“ Galliano sa hlboko zamyslel.
Dotkol sa zrkadla ukazovákom. Pritlačil. Tak silno, že zahliadol drobné dúhové vlnky okolo svojho palca.
Odraz potemnel. Na čele mu teraz žiarili jasne dve slová.
„Uložiť“
„Zrušiť.“

Kamenné črty tváre korunované oceľovým pohľadom, vravieval si často.
Doteraz zvykol vravievať aj Príťažlivá popolavá pleť s nadpozemsky chladným pigmentom. Alebo, neodolateľná tvár cisára. A tiež aj iné nezmysly.
Skrátka, býval na svoju pokožku pyšný. Chápal to ako vizitku. Bez vrásky či priehlbinky. „Pigmentačná rovnováha“ znamenala pokoj a vyrovnanosť, pre Galliana kľúčovú vec. Pohŕdal ľuďmi, ktorí sa nevedeli o svoju pokožku riadne postarať.

Nakoniec, manželku opustil práve kvôli tomu. Drobná peha na ušnom lalôčiku jeho partnerky hyzdila každú spoločnú chvíľku. Sprvu bol presvedčený, že voľajako to zvládnu. Mýlil sa. Každý pohľad na inak neuveriteľne súmernú tvár sa stáčal na to drobné znamienko – hniezdočko nedokonalosti. Nevedel s tým žiť. Akoby všetky chyby sveta vyvierali práve z tej prekliatej bodky pigmentu. Po tom čo odmietla plastickú chirurgiu, rozišli sa. Bolo nemysliteľné aby Galliano akceptoval že ich pár má fyzickú chybu krásy.

Dolu pod súmernou bradou, nad cyklámenovým golierom svietili drobné písmenka.
„Upraviť“.

Jeho ukazovák tam zanechal odtlačok prsta a menu sa rozrástlo ako strom v zrýchlenom zábere dokumentárneho filmu o jari v prírode.

Takmer minútu stál pred tapetou zrkadla a hľadel na možnosti. Akoby ani nechcel uveriť, že to spraví. Potom sa jeho ruky pustili do práce. Míňali odkazy a položky ako baletky. Ako pavúky s piatimi nohami. Preliezali štruktúry nad ktorými mocne bdela jeho podobizeň. Nakoniec komplikovanú činnosť prstov zastavil. Na zrkadle žiarili tieto slová:

„Vymazať pehy.“

Zhlboka sa nadýchol a privolil. Pozrel na svoj dokonalejší klon.
Nebol si istý. Nadefinoval teda svoj odraz tak ako vždy. Všetky steny domu zablikali Gallianovou tvárou. Bola divná. Rozmazaná. Trochu pripomínala zle vyretušované fotografie na amatérskych porno stránkach.
Galliano sa chytil za hlavu. Spotené dlane pritlačil na viečka a cítil, že nevie čo daľej.
„Toto nie.“
Potom sa mu zatočila hlava a jeho telo sa bezvládne zvalilo na koberec blikajúci vlastnými úsmevmi.

Commercial

Lacoste dáva fajku hráčovi póla. Ten pri akte sedí na koni, akoby v dynamickej polohe. Nevidno aké farby má na sebe oblečené. Tesne nad horizontom z neho unavené slnko spraví čiernu siluetu.

Potom hodí ešte tri biele prúžky svetla pomedzi alej stromov a nadobro zapadne.

Ráno ho vyťahujú tri bágre.

Jeden žltší ako druhý.

Velmi im to nejde, lebo slnko je žeravé.

Jeden z bágristov prežúva mcdonalda a uvažuje o živote, smrti, smažených hranolkách a impotencii ktorú spôsobujú. Chutia mu.

Otázka, ktorá mu duní v hlave znie : Koľko ešte?

Začíname

Tarami sa vedel nadchnúť pre akúkoľvek drobnosť, ktorá sa mu priplietla do života. Opisoval ich vždy s takou vervou a nasadením, že som sa musela v duchu usmievať. Vášnivo pritom gestikuloval, pričom ruky mu poskakovali vo vzduchu ako vážky nad letným rybníkom. Slová cedil zo seba náhlivo, ale zreteľne, ako vždy, keď chcel niečo zdôrazniť.

Nepočúvala som ho.

Kým mlel svoje, natiahla som sa do kombinézy. Neoprén bol ľadový a slizký. Studenší ako voda, takmer mi unikal zmysel, prečo ho mám. Zips bol starý. Hlavička sa asi tri razy zasekla cestou po hrudi. Tretíkrát chcel pomôcť aj Tarami, ale bol strašne neobratný. Raz sa vietor otočil a rozvial mi všetky vlasy do jeho drobnej tváre.

Na sekundu sme sa zastavili nad zipsom. Náš drevený čln sa kymácal na zelenkavej hladine.

Vráťme sa

„Nie.“

Tarami prehltol. Zatiahol si zips svojho neoprénu až po krk, schmatol harpúnu a prekotil sa pod hladinu.

:Studená!:

Rozhliadla som sa po okolí.

Drobné vlnky hojdali našim člnom na zelenkavej hladine. Šedé rákosie na brehu znudene šumelo. V diaľke sa týčili k nebesiam vysoké paneláky. Ďaleko nad nimi, trhal vzduch akýsi rotor vrtuľníka.

Inak nikto.

Najprv som prehodila za okraj člna podvodný skúter, potom seba.